Chlapec z Popradu, ktorý chcel hrať hokej

Poprad je mesto pod Tatrami a mesto hokeja. Narodil sa tu v roku 1978 Marcel Ihnačák. A ako mnohí chlapci z tohto kraja sníval o kariére na ľade. Nie hocijakej. Sníval o NHL^[1][2].

Kuchyňu pritom poznal od detstva. Experimentovať začal veľmi skoro. Asi ako sedemročný si sám robil jednoduché jedlá z vajíčok. O rok neskôr upiekol svoju prvú bublaninu^[3].

Zranenie, ktoré zmenilo smer

Potom prišlo zranenie. Hokejové sny sa skončili. Počas zotavovania sa Marcel naplno pustil do varenia. Z toho, čo vyzeralo ako koniec, sa stal začiatok úplne inej kariéry^[2].

Vyučil sa za kuchára v rodnom Poprade. Bol to obyčajný začiatok, aký majú tisíce slovenských kuchárov. No Marcel mal veľké ambície a nebál sa odísť z domova^[1].

Šéf v Prahe ako dvadsaťtriročný

Jeho vzostup bol rýchly. Ako dvadsaťtriročný sa stal šéfkuchárom luxusnej pražskej reštaurácie Století. V takom veku väčšina kuchárov ešte len stúpa po rebríčku. On už viedol celú kuchyňu^[1][2].

Praha bola pre neho bránou do sveta. Skúsenosti, ktoré tam získal, mu otvorili dvere do Londýna. A tam ho čakali kuchyne, o ktorých sníva každý mladý kuchár^[1].

Hokejista sa z neho nestal. Zato sa stal jedným z najznámejších kuchárov pochádzajúcich zo Slovenska. Newstream ho v roku 2024 opísal ako jedného z najznámejších slovenských šéfkuchárov, ktorý sa snaží zlepšiť slovenskú gastronómiu^[3].

Dnes žije a podniká na južnej Morave. No na Poprad nezabúda. Jeho príbeh sa začal práve tam, v meste, kde sa z budúceho hokejistu stal kuchár^[3][1].

Je to príbeh o tom, že život niekedy zmení plány. A že sa oplatí ísť novou cestou naplno, aj keď nie je tá, o ktorej sme snívali ako deti.

Rýchly štart v Prahe ukázal ešte jednu vec. Že talent a vôľa môžu prekonať aj to, že človek začína v cudzom meste a bez známostí.